Leto sme teda poňali rovnako s tým, že hlavnou poznávacou destináciou budú Lofoty. Úplnou náhodou tento rok vyšiel aj bouldrový sprievodca po Lofotoch, tomu vravím boží zásah. Na Lofoty je to solídnych 9 káv, 3 monstery, 2 trajekty, pár mikrospánkov, 2 normálne 5 hodinové prespatia sa, 40 hodín nohy na plyne a 3000 km z Bratislavy – pomaly sa z toho po dvoch týždňoch spamätávam. Keď vám z tých 3000 km, 2000 km prší, môže sa z vašej nežnej polovičky začať, vami niekoľko mesiacov vmasírovavané nadšenie pre letnú destináciu, pomaly vyplavovať. Vtedy pomôže len romantická prechádzka na neznámy vrchol za polárnym kruhom a stavanie snehuliaka… (Rozmýšľam, že stavanie snehuliaka nemusí byť univerzálny udobrovací prostriedok uprostred leta, takže aplikovať podľa vlastného uváženia.) Nálada sa teda dostala opäť do letných teplôt, a keď sme večer dorazili do slnečného Bodø a uvarili na pláži cestoviny v krátkom tričku, doplnila sa moja vzťahová karma zas na 100%. To som hneď využil na polnočný bouldering s Mišom Marekom, ktorý v Bodø žije a pracuje. Po tých 3 dňoch na cestách to bolo len také ťarbavé rozhýbanie sa, ale keď vám ešte o druhej ráno svieti slnko do očí vo výlezoch, tak sa nedá odolať.

Lofotská žula si na prvé zoznámenie s mojou kožou potom chvíľu počkala. Prvý deň po príchode sme síce vychytali skvelé počasie na „prechádzku“ na pláž Stokkvika, kde sme začali kuť pikle na nasledujúci deň – nabaliť si kempovacie fidlátka, pobrať matrace a odtiahnuť ich cez hrebeň na pláž Kvalvikka, cez deň tam zabouldrovať, večer prespať a vrátiť sa k autu až ďalší deň. Plán super, ale keď nás okolo obeda zobudil dážď a nízka oblačnosť prehodnotili sme plány a posunuli sa o 2 ostrovy ďalej.

Pláž a bouldrovisko Uttakleiv je krásne miesto a keď sa vám podarí vyhnúť sa všetkým ovčím nášľapným mínam, tak si odtiaľ môžete odniesť iba samé pozitívne spomienky. Napríklad, taký polnočný bouldering s vlasatým Fínom, alebo „ranný“ bouldering o pol druhej poobede na druhý deň s azúrovou oblohou, spojený s hygienickým ponorom spoteného tela do Nórskeho mora. Na túry sa nám osvedčilo vyrážať až okolo 6-7 večer, lebo to sa počasie vždy najviac stabilizovalo a slnko začalo dávať svoju 7 hodinovú fotografickú „zlatú hodinku“.

Rozsedemáčkovaný som sa ďalší deň pustil čistiť miestne klasiky okolo celého ostrova Vestvågøy. King Fisher musel byť už len kvôli fotke a aj Nallemu Hukkataivalovi bolo treba zložiť poklonu prelezením jeho Outlooku a ďalších sedmičiek popri tom.

Peťa vycítila, že sa ma začína zmocňovať bouldrové šialenstvo, a tak na ďalší deň radšej vybavila mrholenie, nech môžeme oplieskať nejaké bubáky za návštevu vikingského múzea spojenú s plavbou na vikingskej lodi a večer inscenovanou vikingskou hostinou, z ktorej sme sa vypotácali o pol desiatej večer potužený vikingskou medovinou a ďalšie 2 hodiny sme trávili triezvením na parkovisku hraním vikingského šachu, čo sme kúpili vo vikingskom suvenír šope. Takto previkingovanému a kultúrne aj kulinárne vyžitému, mi ďalší deň „bolo dovolené“ opäť obuť lezečky a dať si už aj poriadne do tela.

Po nájazde na plážovú oblasť Lyngsvær padlo postupne 6C+, 7A, 7C, 7C, 7C+, 8A+,7C a 7B nech mám kompletnú abecedu. Nech vám hovoria vegetariáni, frutariáni, vegáni, pastafariáni a iní –áni,  čokoľvek v jahňacine s medovinou je sila!

Framforce, ktoré zo mňa po tomto záťahu zostali už potom Peťa iba pozametala do bouldermatky a odniesla do auta, ktoré sa do lezeckej kaviarne v Henningsvære odšoférovalo asi samo. Cukor v kafé a koláči ma ale pozliepal naspäť dokopy aspoň na to, aby sme ďalší deň mohli dať dve pekné túry s medzizástavkou na bouldroch a poskúšaním lokálneho projektu, ktorý aj naďalej zostal lokálnym projektom obohateným o pár mikrónov mojej kože z prstov a predkolenia a trochou potu strachu.

A potom prišiel on. Ten najdlhší deň doterajšieho výletu. Zobudili sme sa nezvykle skoro s úderom 10 hodiny, dali sunshine, aj keď nebolo treba, lebo obloha a more boli na nerozoznanie azúrové, misku pudingu s bebe keksami na osladenie toho sladkého rána a s úsmevom na perách sme sa presunuli pod Monster za 8A. Taká štandardná objímačka na grizliho ako mám rád. Chyty pomerne veľké, tak akurát na moje rozpätie od seba, zverákový štýl nohami akurát na biedny pohybový rozsah mojej panvy a triesiel. Keď to nepôjde na flash tak druhým určite. Ok, tak som sa nesústredil a šmykla noha tretím to dám, zapni kameru…

… „Tomaso vs. Monster po pätnáste“, zahlásila do kamery Peťa, aby nebolo počuť moje oplzlé nadávky a prirovnania tohto skalného skvostu k toaletným skalkám na Železnej studienke. Začínal som byť nasraný, časom zodraný, z toho zúfalý, a tak nakoniec ani neviem, či to bola radosť alebo mi len odľahlo, keď som to konečne dobojoval… Toľko k bouldrom čo vyzerajú „ako tvoj štýl“, lepšie by mi ani Pedro cestu nevybral…

Krásny deň na utrpenie si ale nenechám len pre seba a tak som Peti našiel peknú, „pár kilometrovú“ vychádzku na sedemstovku + nejaké drobné s názvom Matmora. Vyrazili sme o pol 8 večer s tým, že do polnoci by sme to mohli otočiť tam aj späť.

Už keď sme vyrážali tak sa začala zbierať okolo kopcov oblačnosť, a tak sa sme sa už v 300 m.n.m ocitli nad oblakmi so stále sa zdokonaľujúcou inverziou. Vrchol v skutočnosti ani nebol tak ďaleko, ako dlho sme tam išli, ale keď si celou cestou stúpate po jazyku, lebo neviete zavrieť ústa z tej nádhery, trošku sa to pretiahne.

Tak sme teda o polnoci sedeli na vrchole Matmora, pod nami oblaky, z ktorých trčali kde-tu dávno vyhasnuté lofotské sopky zaliate teplými tónmi nezapadajúceho arktického slnka, tá krása všade dookola a atmosféra, ktorú vyvolávala sa nedá zachytiť na fotografii ani na papieri farbistým opisom, je to niečo, čo sa dá iba prežiť a navždy si uchovať v sebe. Je to ten moment, ktorý vám dá v tú chvíľu pocit, že aj keď máte dobrý život, je zrazu ešte o trošku lepší, vlastne aj ty sám sa cítiš o niečo lepší. Nie lepší v porovnaní s niekým, lepší v zmysle, že v kútiku duše si mal miesto určené presne pre tento moment a aj keď si nevedel, že to miesto je prázdne, alebo že vôbec existuje, teraz keď sa zaplnilo si zrazu nevieš predstaviť, ako si mohol bez spomienky na túto krásu žiť. Už som videl veľa krásnych miest, miest s atmosférou, ktorú viac cítiš ako vidíš, miest, kde som si povedal, že je to vizuálne porno. Toto ale bolo niečo trošku iné. Nebolo to porno, bola to skôr taká veľmi umelecká ľahká erotika, dokonalá v obraze aj odkaze, vynášajúc do popredia všetku krásu spojenú so svojou témou, podnecujúcu sny a fantáziu, nie len základné pudy.

Cestou dole sme sa tiež neponáhľali. Som rád, že sa Peťa hecla a vyšla až hore, pretože tieto pocity sme zdieľali obaja a neviem, ako by som jej ich opísal, keby ostala dole na pláži. Ja väčšinu času prežívam vo svojej hlave, nie všetky myšlienky zdieľam s okolím, Peťa má potrebu povedať čo ju práve napadne a pri zostupe sme mysleli na to isté: Obaja sme pochopili, prečo podľa legiend boli domovy starovekých božstiev vždy na vrchole nejakej hory, vysoko nad oblakmi. To čo sme prežívali my, prežili pred nami už milióny iných, na podobných miestach. Nad oblakmi sa rovnako ako my museli cítiť odrezaní od pozemského sveta. Nič, len slnko, vrcholky kopcov a ticho, z ktorého má človek až zimomriavky. Minule som videl nejakého feťáka schúleného na lavičke na námestí v Bratislave s nášivkou na ruksaku „Carpe diem“. Neviem ako mi napadol zrovna tento obraz pozerajúc sa do polnočného slnka, no až keď som sa nad tým viac zamyslel, dobehol som svoje podvedomie. Využi deň. Na Lofotoch táto otrepaná latinská fráza nabrala úplne iný rozmer. Feťák na lavičke, čo on o tom môže vedieť. Carpe noctem keď už, veď žije v permanentnej noci umelých snov. Tu má deň 24 hodín. Noc tu nie je. Slnko sa len na chvíľu schladí na morskej hladine. Pre ľudí ako ja, ktorým väčšinou 24 hodín nestačí, aby v jeden deň stihli všetko čo majú naplánované, je to miesto na krok od raja. Ak ste sa v tom našli a inšpirovali, už teraz vám ticho závidím, ale rád vám pošlem linky na fotky čľapkajúcich sa Nórov a panorámy pre zmrzlejšiu polovičku a potom vám už len želám: Carpe Lofoten!

Tomaso