11.3. sa v Lanovom centre Outdoorpark Prešov konali Majstrovstvá Slovenska v boulderingu. Účasť bola naozaj hojná a prišlo vyše 100 lezcov a lezkýň zo Slovenska, Poľska a Maďarska. Našťastie som sa nenechal zlákať na skaly a išiel som si zaliezť na preglejku aj ja. Skončilo sa to mojim prvým titulom Majstra Slovenska v boulderingu.

Dnes si už z toho robím srandu, keď každému hovorím o svedomitej dlhoročnej príprave, ktorú som pred Majstrovstvami podpstúpil. Prečo? Pretože tá príprava pozostávala z organizovania predchádzajúcich šiestich Majstrovstiev Slovenska v boulderingu. Veď keď to už tak dlho organizujem, musí sa na mňa predsa niečo nalepiť, nie? Zdá sa, že sa nalepilo.

Kvalifikácia bola trošku rozpačitá, ako to už tak býva o 8 ráno v plnej zbroji, keď vtedy bežne len vstávam. Software k väčšine bouldrov ešte moc neexistoval, to mi ale až tak nevadilo, to programovanie a hľadanie riešenia ma na lezení aj tak najviac baví. Nové Oxi od Ocúnu som mal ale radšej pred tým trošku zaliezť, lebo ešte neboli moc citlivé a hlavne na malých oblých a veľkých sklopených stupoch ten cit chýbal a stál pár pokusov. To našťastie pri vylezených 19 bouldroch nebolo až také podstatné. Preteky sú však aj o taktike, nie len o fyzickej výkonnosti. Jedno z rozhodnutí ktoré treba ešte pred pretekmi spraviť, je v ktorej skupine budem štartovať. Prvá skupina má výhodu, že chyty a stupy sú ešte relatívne čisté , väčšinou kvôli skorej rannej hodine nebýva taká plná a skoro skončí, takže je najviac času na regeneráciu. Druhá ťaží z toho, že už je vymyslený program na vačšinu bouldrov a tretia je ideálna na taktizovanie, keďže už sú známe výsledky z predchádzajúcich skupín a teda sa nemusíš vyhádzať v bouldroch, ktoré vieš, že sú ťažké a že ich vyliezlo len málo ľudí. Do finále sa mi podarilo postúpiť zo 6. miesta a čo je ešte dôležitejšie, podarilo sa mi pred finále neprežrať sa (čo pri dobrej kuchyni v kaviarni  Outdoorparku hrozilo) a nezmrzačiť sa na slackline a lanových prekážkach so zvyškom finalistov, čo hrozilo tiež.

Finále a vôbec formát lezenia na on-sight, teda bez toho aby som videl pokusy svojich súperov mám rád. Jednak už kvôli spomínanej kreativite a jednak kvôli tomu stavu mysle a úplného sústredenia. Tu už totiž nejde iba o fyzickú zdatnosť, ale vo veľkej miere je to o hlave. Obzvlášť keď hneď do prvého bouldru neviem nastúpiť, a znova a znova a znova nič. Za štyri minúty som toho moc nepredviedol a čo je horšie mal som len štyri minúty na to dať sa dokopy. Našťastie sa mi podarilo spraviť hrubú čiaru za prvým bouldrom a keďže druhý bol presne taká tá moderná vec, kedy sa staviteľom len tak rozsypú štruktúri po stene a je tam veľa možností ako to nevyliezť a 2-3 ako to vyliezť. Takéto veci som už pol roka vymýšľal zverencom na workshopoch a liezol ich s nimi, takže na toto som bol pripravený a toto mi sadlo na prvý pokus. Trojka sa už liezla lepšie, aj keď s vedomím toho, že nesmiem spraviť chybu. Keď sa z tohoto bouldru vrátil predo mnou Robo Luby a hodil lezky o zem s tým, že padol z topu, čakal som nejakú staviteľskú zákernosť a do topu som chcel ísť s čo najväčšou istotou. Nakoniec sa z posledného chytu ale vykľula veľká pozitívna lišta, tak som tam nemusel tak dlho šaškovať. Štvorka už bola iné kafé a ja som už pred nástupom tušil, že posledná krok do topu mi moc nepôjde. Do prvého pokusu som dal všetko, ale na pretlak do topu nebola ani sila ani rozsah panvy. Moji súperi našťastie nazbierali vo finále viac chýb a tak som s dvoma topmi na prvý pokus a troma zónami na prvý pokus vyhral svoj prvý titul Majstra Slovenska.

Posledných pár rokov som sa v "tréningu" zameriaval skôr na ladenie techniky ako na nárast sily čo ma výrazne posunulo dopredu nie len v boulderingu ale aj pri lezení s lanom. Možno prvý krát vo svojom lezeckom živote začínam technikou dobiehať silu a tak je dosť možné, že ma silová mučiareň kvôli ďalšiemu posunu v najbližšom období neminie. Pilovanie techniky mi ale dalo viac než len výkonnostný posun. Dalo mi úplne inú radosť z lezenia, ktoré sa oproti môjmu predchádzajúcemu "drevorubačskému" štýlu stalo plynulejšie, ladnejšie a koordinovanejšie. Dá sa povedať, že po vyše 25 rokoch lezenia, konečne začínam cítiť lezecký pohyb a vychutnávať si jeho krásu. O to viac mi to umocnil, hoci úplnou náhodou, titul Majstra Slovenska. Utvrdil som sa v tom, že lezecká "zručnosť" a technika je nadradená hrubej sile a teda že kráčam správnou cestou a po nej vediem aj ľudí, ktorým sa venujem.

Fotky: @Anna Michalková