Je pondelok večer, oči mi už klipkajú, žiara monitoru ich škriabe. Nečudo, veď cez víkend sme toho moc nenaspali. A nečudo lebo tohoročné THT a Boulderblast bol spoločensky aj športovo náročný. Uchodené nohy, boľavé brucho od smiechu, unosené ramená, zodraté prsty, vyrozprávané hrdlo a zresetovaná hlava ma budú opúšťať asi postupne ale tie nefyzické spomienky zostanú.

Boulderblast vznikol v roku 2010 a ako väčšina podobných nápadov, teda ako recesia. Bol ale prijatý organizačnou vrchnosťou THT (Tradičný horolezecký týždeň) s nadšením a s očakávaním omladenia tohoto tradičného JAMESáckeho podujatia. Chytilo sa to a tento rok som organizoval už 7. ročník. Keďže ako správne undergroundové podujatie si to veľa organizácie nevyžaduje, mal som dosť času vymyslieť si s Peťou iný projektík - náš eshop pre moderného lezca, aby sme si túto tatranskú recesiu mohli už aj sponzorovať. Toho roku prišlo naozaj hodne ľudí, nie len kvôli Boulderblastu a tak už teraz je THT naozaj veľmi kvalitné lezecké spoločenské podujatie. Keby sa v niečo podobné podarilo pretvoriť Valné zhromaždenie, mohlo by sa aj volebné kvórum zdvihnúť na normálne percento. Žeby builderingová akcia v Žiline ako sprievodné podujatie? No dobre, pardon, ešte triezviem po víkende.

Ale naspäť k Boulderblastu. Bolo super. 

Toľko krátka odpoveď na to "ako bolo"? Dlhšia správa by obsahovala rôzne pikantné podrobnosti lezeckých drbov, mihnutie sa nahých mokrých tiel, vulgarizmy pod vplyvom bouldrovej frustrácie, či silné momenty strachu a vrcholové eufórie. Problém dlhších barvistých správ, okrem toho, že treba veľa čítať, ale je, že len pokazia deň tým čo tam neboli. Takže pokiaľ ťa dnes práve nepovýšili, nevyhral si v lotérii alebo sa ti nenarodil silný zdravý potomok, ďalej nečítaj a fotky ignoruj.

Mohol by si sa totiž dozvedieť, že toho roku sme nešliapali, tak ako minulé roky, vysoko do Zlomísk, ale rozvalili sme sa na madrace takých 20 minút od chaty v suti pod Tupou. No dobre, možno trošku viac než 20 minút, ale maximálne 3x viac... A aj cesta bola miestami mokrá, ale balvany boli suché a našlo sa niekoľko veľmi pekných kúskov. Až tak pekných, že z tohoto ročníku sa možno prederie na svetlo sveta aj minisprievodca toho najkrajšieho čo sme našli a vyliezli.

Ak ti zrovna bouldering nič nehovorí, nevadí, nikto nie je dokonalý, ale môžeš ľutovať, že si zmeškal legendárnu lezeckú zábavu a atmosféru horskej chaty. Je jedno čo lezieš, ako lezieš, prečo lezieš, či dokonca či vôbec lezieš. Dáš si pivko, horec a všetci sú jedna lezecká rodina. Toho roku to pekne roztočili aj chalani zo Sherpa band, takže tí čo ešte vládali nohami a nechcelo sa im zabávať na plagátoch po chate alebo nejakou zanietenou lezeckou diskusiou, mohli si skočiť do rytmu.

Do tretice si samozrejme prišiel o štartovací balíček s produktami z nášho eshopu - hlavne o Friction Labs mádžo, Powerfingers a Blackroll a akeby si poliezol toľko čo Kubo Kováčik tak aj istiace okuliare CU at the wall. Ďalšie pekné ceny boli rozdelené medzi prvoprelezcami, ktorí nechali po sebe výraznú stopu v tatranskej suti - v podobe nových bouldrov, nie krvavej čmuhy - napríklad taký Pavel Kratochvíl, Andrej Capko, sám veľký šéf alpinistov Maťko Heuger, či banda skromných poľských bouldritov na čele s mocným Tadeuszom Slugockym. 

A skoro by som bol zabudol na nedeľnú údernú bouldrovaciu sešn na krásnom bielom kameni, kde sa zišla rozprdená partia nakombinovaná zo zimných aj letných alpinistov, opálených športových lezcov a lenivých bouldristov. Najväčším úspechom v takomto zložení bolo necvrknúť si od smiechu pri hláškach Ďuriho Švingála, Adiho Zvaru, Erika Saba, Paťa Gajdošíka a Kuba Kováčika. Čudujem sa, že sa mlaďasi vedeli sústrediť na lezenie a že Saška Kuchárová neušla do doliny. Takto ale aspoň bola svedkom 4 prelezov nového tatranského 7C, ktoré odklial ako prvý Kubo, po ňom Tadeusz, ja a Patrik.