Okrem toho samo-indikačného významu, ktorý znamená, že je fajn keď ťa pri páde lano zachytí, mám na mysli ten ešte iný. Presne pred 10 rokmi som bol na svojom prvom bouldrovom výjazde. Bol som ešte mladé dvadsaťročné ucho a v podstate som prvý krát letel niekam za lezením a úplne prvý krát za boulderingom vonku na skalách. Bolo to na malý fínsky ostrov Åland v Baltickom mori. Bouldering som dovtedy poznal len v jeho preglejkovej podobe a nevedel som čo od toho mám čakať. Namotal som sa. Na niekoľko vecí naraz.

bouldrové začiatky na Alande

Namotal som sa na bouldering ako taký, lebo to bolo oveľa jednoduchšie ako plahočiť sa s lanom a po polhodine vyklepávania bandasiek a rozdýchavania sa, padnúť v ceste pod zlaňákom. Skúsiš, padneš, skúsiš, padneš, skúsiš, vylezieš... Len čisté mäso, žiadna vytrvalostná omáčka a príloha strategických oddychov  a vyklepávania. Navyše keď aj mesiac potom nelezieš, sila sa verne vráti relatívne rýchlo, aj keď vytrvalosť už tvoje meno dávno zabudla a vláči sa v cestách s iným.

vo väčšine bouldrov naozaj nenájdeš žiadnu omáčku

Ďalšia namotávka bola na cestovanie. To snívanie a prvotné rozhodnutie, že niekam vyrazím. Tá dychtivá nedočkavosť a neschopnosť sústrediť sa na iné veci v očakávaní dňa odchodu. Ten zvláštny pocit v žalúdku keď sa tesne pred cestou balím a prvé kilometre, alebo minúty na letisku, či som niečo nezabudol. To blednutie a dezintegrácia bežnej bratislavskej reality každým kilometrom a leteckou míľou. Ten post-teleportový dezorientovaný pocit toho, že včera som bol doma a teraz som stovky až tisíce kilometrov inde. Tie prebudenia, kedy je jediné a najdôležitejšie rozhodnutie či liezť alebo oddychovať. Tie dlhé rána a večerné diskusie podliate vínom. Tie vône, ktoré sa po týždni začnú vznášať naspať do mestského nosa otupeného smogom. Ten bolestný návrat a iskra novej túžby.

cesta do skál

A do tretice nasadenie optiky a filtrov cez ktorú vnímam život. Nie som síce ten správny vandrovný lezec, čo ide niekde na pol roka stopom, žije v jaskyni v zelenom opare a má prehľad, ktorý supermarket v okolí má najkvalitnejší „waste management“. Na niečo z toho som príliš netrpezlivý, na niečo príliš pohodlný a na niečo príliš hrdý. Som za to, aby si každý našiel svoju cestu. Nech už sa po skalách presúvaš a prespávaš a prestravuvávaš akokoľvek, stretávaš ľudí. Niektorých len z diaľky s úžasom sleduješ a obdivuješ, pri niektorých si len povzdychneš a dúfaš, že to prežijú, niektorý ti lezú na nervy a to im ani nerozumieš  a tak si rád, že máš na koho nadávať, lebo spoločný nepriateľ mimo tvoju partiu je pre dlhodobú výjazdovú psychohygienu dôležitejší ako erotické časopisy v atómovej ponorke. S niektorými sa dáš do reči, ba dokonca bližšie spoznáš či spriatelíš. Každopádne priadza vašich životných príbehov sa na určitý čas priblíži, dotkne, pretne či dokonca prepletie. Naučíš sa niečo nové o ľuďoch, miestach, ich pohľade na svet, o sebe. Kto má otvorenú myseľ a aspoň desať deka empatie vie si pre sebe zobrať veľa a každý deň je pre neho škola akú mu neposkytne štipendium žiadnej prestížnej univerzity. Samozrejme, že využiteľnosť školy života a speňažiteľnosť v „reálnom“, „dospeláckom“, „normálnom“ svete je otázna.

ľudia sú na lezení to naj

Je to možno trošku úchylka, ale vo veľa životných situáciách hľadám paralely a zovšeobecnenia. Z časti to možno umocnila dlhoročná práca vo sfére zážitkového vzdelávania, kde je prechod od abstraktného do reálneho a naopak na dennom poriadku a človek prakticky žije v metaforách a paralelách. Dlhé intro, k stručnému nadpisu, ja viem a ospravedlňujem sa, ale úvahy by mali mať predohru, ináč sa z nich stanú iba „konzumné informácie“ bez hĺbky a bez toho aby nútili čitateľa  k stráveniu a zamysleniu, nie len k prehltnutiu a zabudnutiu.

trošku fantázie

Nebudem tvrdiť, že za tých 10 rokov boulderingu som úplne zanevrel na lano, akurát sa moje ambície zamerali viac na váľanie sa na matraci a lano som oprášil maximálne na predĺžený víkend, alebo raz za rok na dlhší výjazdík, ale bez výrazných cieľov alebo prípravy. Posledné dva roky lano dozrievalo v batohu mnou takmer nedotknuté. A celkom mi začalo chýbať.Plány boli veľkolepé. Začať so zimnou prípravou na preglejke hneď v januári po návrate z Ameriky, dať pár výjazdov do Ospu cez pár voľných víkendov na jar a potom sa dobre rozliezť na špecifickom slovenskom vápne a zlepenci. Plán super, tie mám napokon väčšinou. Výsledok? Asi 3 krát Vertigo, maratón v K2, 3 dni na slovenských skalkách a dva dni v Labáku... ou jééé! Bieda, hanbím sa. Pred letom som už teda tušil, že v Nórsku sa budem rozliezať a trpieť, nie si posúvať latku. Ale raz to muselo prísť.

skalné nekonečno vo Flatangeri

Ono ten prechod z bouldrov na lano, nie je až taký žalostný. Tam kde iný vymýšľajú najľahší softvér „cruxu“ ja si vyklepem alebo zalepím sucháč na lezečke (lebo aj keď je to asi blbý flek a fakt zlý nápad, som už za treťou expreskou a proste už musím) a čo dokážem odliezť na jeden nádych v zanedbateľnej vzdialenosti od posledného istenia môže byť ľubovoľne ťažké (bavíme sa o prvých štyroch stupňoch uzavretej 5 stupňovej subjektívnej stupnice kde jedna je primitívne, dva ľahké, tri leziteľné, štyri ťažké a päť neleziteľné). Tri problémy, ktoré ale nikoho neminú sú boľavé nohy, instantné bandasky a záchvaty paniky alebo strachu.

boulder Hulk na lane

Všetky tri sú z časti psychosomatické a z časti majú silne zanedbaný fyzický ale aj materiálovo-prípravný aspekt. Prvý je jasný a všeobecne populárny. Kúpiš si lezečky (prípadne vyoroduješ od sponzora), ktoré sú také správne precízne na malé stupy AKA tak akurát nohu AKA na hranici tolerantnosti AKA niekde v treťom až štvrtom leveli mučenia u Španielskej inkvizície. Na bouldre super: dostať sa do nich je namiesto rozcvičky (pozor nech si nenatiahneš prst, pútka na lezečkách síce nemajú tendenciu vydržať dlhšie ako tie na prstoch, ale kde tu môžeš naraziť na extrémne vzdorovitý pár), rýchly pokus, kým stihnú zareagovať receptory bolesti s následným expresným vyzutím sa do tej extázy spojenej s neznesiteľnou agóniou ako sa vracia krv naspäť do avatarovsky modrého chodidla. Keďže som bouldrista kancelárskeho typu, lenivý chodiť behať, alebo na bajk a musím vyklepávať po každom kroku, zrazu sa pristihnem ako sa v položenej platni šúcham bruchom o skalu, bradavky krvavé, pri tom ako sa ťahám rukami, lebo nohy sú už dávno skrútené v krutom kŕči. Ak mám v takýchto botách teda stráviť 15-20 minút platňového lezenia, radšej sa budem držať zubami, ako by ste sa mal čo len na sekundu dlhšie postaviť na špičku... Tu pomôže len jedna vec. Vlastne dve: kúpiť väčšie lezky a zvyknúť si (tým čo sú švorc, ďaleko od sponzorského žriedla alebo drsňáci stačí samozrejme len to druhé). Na toto, našťastie stačilo aj tých málo „prípravných“ dní na lane roztrúsených počas prvého polroka. Samozrejme nie na to, aby si nohy zvykli, ale na to aby som si 5 minút pred odchodom do Nórska zobral z Vertiga väčšie a pohodlnejšie Ocún Oxi. Po dvoch týždňoch lezenia sa už nebudím na kŕče v nohách. Aspoň nie každú noc...

keď miluješ bolesť, nie je čo riešiť

Druhý symptóm konverzie na lanolezca sú instantné bandasky. Že aké sú to tie instatné bandasky? Také normálne raňajkové, zaleješ horúcim laktátom, máš ich hneď hotové a si z nich nasýtený celý deň. Každý dostane bandasky, aj Adam Ondra (aspoň včera to hovoril, ale niektorým ľuďom sa nedá veriť všetko čo povedia). Rozdiel je v tom ako rýchlo prichádzajú, koľko s nimi dokážete odliezť a ako dlho vám vydržia. Mne navrú nečakane a za štvrť sekundy, vládzem akurát otvoriť prsty aby som sa pustil a ak neni nikto poruke, kto by ma odviazal z lana, vydržia mi celý deň stále naviazanému. Výhoda radikálneho bouldristu je, že odlezie veľa s maximálkou. Ak ale tá odíde, odíde aj bouldrista. Maximálne. Tu už je naozaj iba jedna vec čo pomáha – zvyknúť si. Najlepšie sa zvyká polročným komplexným tréningom 4 hodiny denne. Občas dvojfázovým.

instantné bandasky zaliate

Tretí veľmi zákerný faktor je celý o hlave. Nazval som to záchvat paniky alebo strachu, ale to čo si pod tým bežne predstavíš nie je úplne to čo mám na mysli. Ak sa ma niekto spýta, či sa pri lezení bojím, poviem, že skôr nie. Ak sa ma spýta, či sa bojím padnúť, spýtam sa ako dlho... ale v zásade je mi to iba nepríjemné, nie je to ešte strach a vôbec nie panika. To čo ale zažívam pri návrate na lano, sú také záblesky hlbokého iracionálneho strachu, prerastajúceho do svalovej paniky. Proste také to podvedomé žmýkanie vody z madiel, keď sa zmení expozícia. Nemusí to byť ani nejako veľmi späté s výškou nad posledným istením, skôr také vnímanie priestoru a vzduchu tam, kde naň nie som za posledné roky zvyknutý a teda mala by tam byť zem, bouldermatka alebo pri najhoršom Humpi so založenými rukami. Ten zvýšený tep, keď zrazu začne dochádzať, alebo si uvedomím, že som sa riadne zasekal a neviem liezť hore, ani sa vrátiť. Toto je niečo čo vám jednak vygumuje spred očí stenu plnú madiel, tak že vyzerá hladká ako sklo a zaleje zmes na instantné bandasky jak nič. Je to vec, ktorá je pri návrate na lano, alebo pre mnohých pri začiatkoch lezenia s lanom najnepríjemnejšia. A najviac si ju užívam. Dokázať skrotiť tento pradávny pud, pud sebazáchovy, keď je úplne iracionálny, ktorý dokáže prebrať úplnú kontrolu nad človekom, je jeden z najväčších triumfov školy lezenia a aj školy života.

strach veľmi dobre poznám aj mimo lana

Je to taká tá lezecká nirvána. Oslobodenie tela od mysle. Alebo pre začiatok, oslobodiť myseľ od zbytočných vecí, ako je strach, zajtrajšie večerové menu a hútanie, či som zamkol auto, keď som sa doň vrátil pre niečo dvadsiaty krát. Ono, zisťujem, že keď už lezie človek dostatočne dlho, najlepšie je nepliesť sa moc do toho čo telo robí. Telo väčšinou vie čo má robiť. Čo pri páde spraviť tak, aby sa nemuselo dlho hojiť. Ako liezť efektívne aby sa moc neunavilo. Koľko sily dať do kroku, aby si neublížilo. Stačí mu nepridávať starosti s vyplavovanými hormónmi, keď sa začneme báť: či ten stup ustojím, či tá lišta nešmykne, či mi už náhodou nedochádza, či to čo si myslím, že je madlo nie je iba šmykľavá oblina AKO MINULE! a vôbec, či ma to lano udrží, alebo či istič nedostane epileptický záchvat s prstom na spúšti grigriny... Asi preto sú opice tak neúnavnými a dokonalými lezcami. Proste tie vyššie kognitívne funkcie nedostali do vienka. Adam sa ma posmešne pýtal, prečo, keď nemám vytrvalosť, leziem tak „rozvážne“ a neprešprintujem to, aby som ušiel bandaskám. Odpoveď z fleku bola nejaká rozpačitá, ale potom som nad tým viac rozmýšľal a zistil som, že je to práve kvôli týmto návalom paniky. Proste potrebujem momentálne liezť pomaly, aby som sa stíhal mať pod kontrolou. Aby som pri každom náznaku tej spúšťajúcej sa lavíny vedel vedome zakročiť, povoliť trošku kŕčovité zovretie, rozdýchať sa a vrátiť tep pod 200. Asi preto mám tak rád flash a on-sight na svojej hranici týchto štýlov a nerád cesty dlho nacvičujem. Pri prvých pokusoch sa viac sústredím, venujem všetku pozornosť samotnému lezeniu a efektivite pohybu, na strach už nie je mozgová kapacita. Keď už viem do čoho idem, hlava nemusí riešiť kvadratické rovnice o x neznámych a začne sa nudiť. A to začne byť ako dieťa čo sa nudí, začne dobiedzať do tela a vyrušovať ho, zaplavovať ho zbytočným rozptyľovaním, až sa húpa v lane a môžu sa nudiť spolu... Ale čo už, rozhodol som sa zodrať lano, skôr než zhnije v batohu a tak mi nezostáva nič iné, ako si tie návaly paniky užiť kým pominú. Pretože oni pominú. Sú tiež len prechodným príznakom zmeny lezeckej disciplíny, rovnako ako u skalkára, keď si má prvý krát v horách padnúť do vlastnoručne založeného postupového istenia. Takže všeobecné odporúčanie aj tu znie: zvykneš si. Dobré je uvedomiť si, že koľko to bude trvať vieš z veľkej časti ovplyvniť. A myslím, že do života nám strachu dosť vnášajú médiá, tak sami si zle robiť nemusíme...

keď sú na skalách pekné baby, strach musí ísť bokom

Aby som sa ale od strachu (to nie akože som sa teraz zľakol) vrátil naspäť k podstate tejto úvahy, prečo sa tak vytešujem, že som po rokoch objavil znovu krásu vertikálneho pohybu s lanom... je to preto, že je s tým spojených strašne veľa zlyhaní a sklamaní. Mmmmm! Priam živná pôda pre osobný rozvoj! Čo cesta to paralela k životu! Zrovna včera som padol vo výleze nejakého 8a. To je normálka poviete si, priam klasika. Áno, ak to nie je spoločný dolez so 7a. Hmmm kde sa stala chyba? Detail, ako to už býva. Na chvíľu poľavilo sústredenie, veď už som v pohode a ups! už sa hojdám. Samotný život je rovnaký, stále sa mení a akákoľvek istota je iba ilúzia, môže sa otočiť o 180° v každom okamihu. To neznamená nenapozerať si cestu, nevyskúšať si kroky, neplánovať si život. Občas úplne stačí nevycvakať v zúrivosti všetky presá a naliezť do toho opäť neskôr, skúsiť veci znova, trošku inak. Taký flash pokus je asi najvernejší odraz bežného života. Snažíš sa plánovať, rozmýšľať dopredu, poučiť sa s chýb iných, ale v konečnom dôsledku je to o tom ako sa postavíš k problému, ktorý je väčší ako si čakal, alebo úplne nový a nečakaný. Vieš improvizovať? Vieš zareagovať dostatočne skoro? Vieš využiť svoje zlyhanie v svoj prospech? Vieš kedy opustiť potápajúcu loď a vybrať sa inou cestou? Vieš kedy je bezpečné vynechať expres a kedy zakričať „Dober!“? Lezenie je otvorená učebnica, plná lekcií, stačí v nej vedieť čítať. A pri niektorých lekciách sa lepšie padá do lana ako na hubu v inom aspekte života. Aj preto je fajn naviazať sa na lano...

 

Tomaso